Čabania. Náš rodinný poklad


Keď mi ako malému mama s otcom vravievali o dedkovi a o jeho pôvode, neprišlo mi to vtedy vôbec zaujímavé. Iba mi nešlo do hlavy, ako to, že my sme slováci a napriek tomu že on bol rodený  maďar, žil na Slovensku a hovoril po slovensky. Často sa spomínala Békescsaba a naša rodina v Maďarsku, no mal som z toho celého veľký mišung. Skoro po tridsiatich rokoch, od vtedy čo si môžem pamätať prvú zmienku o mojom dedovi Matejovi Šurinovi, som nadobudol pocit zadosťučinenia a prehľad v rodinnom rodostrome.


Každá rodina má svoj poklad, ktorý si predáva z pokolenia na pokolenie a všetci členovia rodiny veria v jeho nesmrtelnosť. Pre niekoho sú to hodinky, šperky, knihy či obrazy. V našej rodine máme recept na čabiansku klobásu. Niekomu sa to može zdať smiešne, no pre mňa je to pocit hrdosti. Vedieť, kto boli naši predkovia, je dôležité. Može sa stať, že vám na tom bude záležať v dvadsiatke, v tridsiatke, no možno až v šeťdesiatke.


Príbeh mojich predkov sa začína už v 17. storočí, kedy sa z nehostinnnej severnej strany Tatier sťahovali ľudia na juh. Na úrodnom juhu sa žilo ľahšie a aj k práci prišiel človek ľahšie.
Výroba klobás sa v našej rodine traduje už viac ako 5 generácií. Rodinný recept nám predal ďalej ujo Bandika, bratranec mojho starého otca Mateja. Teším sa na deň, kedy ho budem učiť svojho syna. Jeho otec bol vážený mäsiar a v Békescsabe vlastnil niekoľko mäsiarstiev. Občas premýšľam, kde by sme dnes boli, keby našu rodinu nezhltol komunizmus. Možno by o našej klobáse písali francúzski alebo talianski blogeri ;)



Ujo Bandika patrí do jednej z posledných generácií slovákov v Maďarsku. Človek s veľkým Č, dobrotou a pokorou.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

LinkWithin

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...
01 09 10